Denník Slováka na Novom Zélande- časť 2

429150_525966070757421_1890766330_n[1]

Prinášame druhú časť denníka Petra Lukáčka- Slováka ktorý pár dní cestoval aj po Novom Zélande:

 

 

 

3.1.2013 Kaikoura

Ráno budík na 7mu, no ale kým sa baby vymotali z kúpeľne…. baby !!! jáj jsem si byla jen umýt zuby! Po rýchlych raňajkách sme vyrazili na prvý trek po pobreží v okolo Kaikoury, v mojej múdrej knižke Lonely Planet označený ako Must-do… a taktiež, že za to stál. Fotky hovoria sami a seba. Celkovo nám to trvalo asi 4 hodinky. Všeobecne sa tu toho nedá veľa o NZ písať, to je treba vidieť.

Večer sme sa presunuli do asi 130 km dalekeho Blenheim-u (čítaj Blenum). Po ceste sme sa zastavili na veľa vyhliadkach a na niektorých bolo možno vidieť aj niekoľko kolónii lachtanov. Zasa sme si našli kabínku, zo skúsenosti z predchádzajúceho dňa, izba so štyrmi postelami stála pre dvoch 60 NZD. Denisu sme zasa zamlčali a po tme sa vplýžili do izby všetci traja.

4.1.2013 Blenheim, Picton

Ráno sme zaspali budíček, ale aj tak sme vyrazili okolo 8:30 do mestečka Picton, známe ako prístavný hub, z ktorého sa dá zobrať loď do Wellington-u. Na raňajky sme si dali hrozienkovy chebík s nutellou a džemom. Z Picton-u sme potom vyrazili na asi 4 hodinový výlet do fjordov. Večer sme sa chceli presunúť čo najbližšie k Národnému parku Abel Tasman (Abel Tasman National Park), jedno z najnavštevovanejších miest na Novom Zélande. Tu sme začali hľadať nejaké ubytovanie v meste Motueka, no keďže ide naozaj o turistické miesto, veľa miest už bolo obsadených a už sa nám nepodarilo zatajiť Denisu a nakoniec sme skončili v trojmiestnej izbe, osoba za 28 NZD :-/

….

Od tohto momentu to už s mojim denníkom išlo dolu vodou. O Novom Zélande sa toho po čase nedá veľa písať. Vážne, naozaj… skutočne… Už to všetko išlo v rovnakom štýle: hľadanie nejakého ubytka, zatĺkanie Denisy, keď to bolo možné, všade krásne hory, jazera, pláže, 20 000 rokov staré ľadovce, lúky plné ovečiek, kráv, jeleňov, laní, všelijakých muflónov či čo to bolo a pod. Poslednú noc v kempe sa nám to zatĺkanie aj vypomstilo, a zasa sme zamlčali Denisu spiacu v aute… kde už spala asi štvrtú noc, ale že sa jej to aj páčilo. S tými cenami ubytovania sa jednoducho snažíme ako sa dá.

Poslednú noc sme strávili v Holiday parku už iba asi hodinku ďaleko od Christchurchi v meste Geraldine. Ja s Hankou v stane a Denisa v už spomínanom aute. Ráno pri balení sa k nám iba prihovoril, že sme zaplatili iba za dve osoby, no v kempe boli tri a že to musíme doplatiť a budeme nahlásení. Našťastie mali iba moje meno a našu poznávaciu značku auta, takže z toho nebude až taká katastrofa. Nahlásenie je iba v zmysle, že si na nás budú dávať pozor vo všetkých ostatných Holiday parkoch, a keďže to bola naša posledná noc tak nás to ani netrápilo.

Za zmienku ešte stojí aj nepredvídateľne počasie, ktoré tu naozaj spôsobuje veľké problémy. Pri ceste na ľadovec Franz Josef sa nám už aj nejaké tabule snažili niečo povedať o odplavenej ceste, ale bohužiaľ pred prvou tabulou bol zaparkovaný pokazený autobus tak sme hovno videli a druhej sme nejako neverili. Až sa nám asi 100 km pred ľadovcom postavila do cesty zábrana s cestným pracovníkom, že cesta je uzavretá. A tomu sme už museli veriť. Za závoru mohla iba ťažká technika a kamióny plne štrku a hliny, ktoré opravovali spadnutú cestu. Jediná obchádzka by trvala asi 1000 km, a spadnutá cesta by mohla byť otvorená na druhý deň okolo obeda.

Tak sme začali hľadať miesto na prespanie v mieste kde naozaj nič nie je. Vytiahnuť múdru knižku a pozrieť kde to vlastne sme. Paradoxne sme zistili, že sme stáli pred zábranou hneď aj v mestečku zvanom Pukekura: dva domy, počet obyvateľov 2 a reštaurácia s veľmi zaujímavým mottom v menu „Zrazené na ceste. Vy to zabijete, my to ugrilujeme“. A mali aj vlastné menu, hlavná pochúťka – vačica (vyzerá ako trochu väčšia veverička). Takže menu v doslovnom preklade vyzeralo nejako takto:

  • Uhádni ten sajrajt (veverička s omáčkou, chlebom, šalát) – $ 10,50
  • Veverička z dezénu (zapečený sendvič) – $ 7,50
  • Lopatou otočená krajnicová pizza (veverička, syr, hríby, olivy) – $ 10,50

Nanešťastie bola zatvorená :/ Jeden z dvoch domov v dedine bol k nášmu šťastiu aj jednoduchý hostelík, ktoré ponúkali aj lacné ubytovanie: dvojka za 45 dolarov, osoba v zdieľanej izbe 25 dolarov, kempovanie 10 dolarov na osobu. Na dvore však mali aj celkom zachovali starý, ošuntelý, zaprášený, zavšivený karavan s matracmi, ktorý bolo vidieť že tam už stojí nejakú dobu… v skratke: „karavan mŕtveho dedečka“. S Hankou nám to nedalo a načo by sme zasa spali v izbe keď môžeme aj v dedkovom karavane.

Denisa už tradične zalomila v aute a my s Hankou sme si rozdelili matrace. Spanie na krátkom roztrhanom matraci, trochu nakrivo s defektom na ľavom kolese, ale za 10 dolárov to stálo. Ráno už bola cesta otvorená a pokračovali sme na ľadovec. Ľadovec Franza Josefa, ako ho pomenoval jeho nemecky objaviteľ Julius von Haast v 1865 po tehdajšom vládcovi Rakúsko-Uhorska, je dlhý 12 km a každý deň z neho ubudne asi 70 cm (čo je asi 10 krát rýchlejšie ako iné ľadovce). Na vrchu je však napĺňaný približne 20km2 snehovej pokrývky. Vytvorený bol asi pred 15 000 – 20 000 rokmi v poslednej dobe ľadovej, kedy bol prepojený až do Tasmánskeho mora 19 km ďaleko.

Od roku 2008 sa jeho ústup rapídne zvýšil, čo je dávané za vinu ako inak globálnemu otepľovaniu. My sme sa dostali asi 200m od konca ľadovca, kde vyhliadková trasa končila. Tu už boli iba výstražné tabule o posledných katastrofách, ktoré sa tu stali, keď nejaký turisti bolo zavalení obrovským padajúcim kusom ľadu. Ďalej tu hrozí náhle zvýšenie hladiny vody z potoka vyvierajúceho z pod ľadovca a nejaké tie zosuvy pôdy. Pred pár rokmi takýto zosuv pochoval niekoľko aut na parkovisku… no prečo túto ceduľu nedali už na parkovisko? Neskorej sme aj ľutovali, že sme nezobrali sprievodcu a nevybrali sa na bližšie preskúmanie ľadovca.

Ďalšie problémy s počasím sme mali keď sme chceli isť pozrieť fjord Milford sound. Prvý deň bola cesta zasa uzatvorená, kvôli zlému počasiu, ale veď „iba trošku pršalo“. Mesto Milford je klasifikované ako jedno z miest s najväčším počtom dažďových zrážok na svete. Pre porovnanie Londýn má priemerná ročné zrážky vo výške 615 mm, Milford 6749 mm.

Prvý deň v Milforde nám to nevyšlo, ale o pár dní keď už predpoveď bola priaznivejšia sme sa vrátili. Objednali ubytko a hneď aj zaplatili plavbu po fjorde. Cez cestu sme prešli ešte pred ďalšou plánovanou uzávierkou o siedmej hodine večer. Ráno sme sa nalodili na 2,5 hodinovú plavbu po 15km dlhom fjorde. Ten bol vytvorený posúvajúcim sa ľadovcom do oceánu tisícky rokov späť. Plavba prebiehala popri strmých skaliskách, niektoré vysoké cez 1000 m (najvyšší 1517m Elephant peak), z ktorým tieklo po daždi niekoľko desiatok vodopádov. Tu nastával zaujímavý fenomén, kedy sa niektoré z nich nikdy nedotknú hladiny, pretože sú rozprášené vo vetre. Takže na vrchu skaly začína vodopád, ktorý postupne zmizne.

15.1.2013 sme sa rozlúčili s babami (Denisa vlastne odletela už o deň skorej). Ony leteli späť do Austrálie a ja do Aucklandu na severnom ostrove. Mesto ale stále z prd. Zaujímavé vôbec nič a všetko predražené. Nejako som prežil dva dni, cez ktoré mi pomohol aj výborný steak za 10 dolárov. V hosteli som ešte stretol zaujímavú cestovateľku Roxanu z Nemecka. Tá vo veku 26 rokov už precestovala asi cez 100 krajín, tak mi dala aspoň nejaké užitočné rady na cestu do Ázie.


Môžete napísať komentár.

Napísať komentár

Musíte sa prihlásiť pre napísanie komentáru.